Tvorba webových stránok a eShopovZaložiť webovú stránku alebo eShop

Povaha‚ uplatnenie v poľovníctve

      POVAHA A TEMPERAMENT

V bulteriérovi sa spája sila buldoga a temperament teriéra. Tieto znaky sa prejavujú v jeho charaktere. James Hinks vyšľachtil bieleho bulteriéra, ktorý je nielen silný a vytrvalý, ale aj neuveriteľne oddaný spoločník. Dnes je bulteriér predovšetkým spoločenské plemeno. Je šľachtený predovšetkým ako plnohodnotný člen ľudskej svorky. Bulteriéri sú veľmi prítulní a "rodinne" založení. Vďaka svojej vytrvalosti a krvi teriéra nie je vhodný "na gauč", alebo "na reťaz", potrebuje trvalé zamestnanie, preto je vhodný na rôzne kynologické športy. Uplatní sa aj v poľovnom výcviku. Je nadmieru pohyblivý, vie vynikajúco behať a skákať, čo je na plemeno s tak krátkymi končatinami až udivujúce.

Bulteriér dobre vychádza s ľuďmi, takmer nehryzie, ale keď sa to stane, zranenie je vážne vzhľadom na silu a obratnosť tohto plemena. Ako uvádza aj štandard, bulteriér je gladiátor medzi plemenami psov, temperamentný a statočný. Povahu má vyrovnanú a disciplinovanú. Aj keď je dosť svojhlavý, voči ľudom je dobromyseľný. Je len málo psov, na ktorých je toľko rôznych názorov. Na jednej strane je považovaný za zabijaka a na tej druhej, za jedného z najmilších psích plemien. Dokáže byť nesmierne tolerantný a trpezlivý. Je veľmi hravý, s potrebou neustále niečo hrýzť, preto potrebuje mať dostatočný počet odolných hračiek - inak si nájde niečo na žuvanie sám. Príslovečná je jeho tvrdohlavosť a zaťatosť, s ktorou noví neskúsení majitelia nerátajú a nedokážu ju zvládnuť a preto viacero mladých psíkov končí eutanáziou alebo v útulkoch. Slovami nemožno vyjadriť tvrdohlavosť tohto plemena. Ak bulteriér chce niečo dosiahnuť, snaží sa o to za každú cenu. Ak nechce ísť na prechádzku neurobí ani jediný krok a budete ho musieť ako sochu nosiť. Tohto psa pritom nemožno vychovávať žiadnym násilím. Takáto "výchova" len zvyšuje jeho zaťatosť a nezvládnuteľnosť. Voči cudzím ľudom je priateľský, dôverčivý. Je to aj požiadavka štandardu a preto nie je veľmi vhodný ako strážny pes. K deťom je vhodný nakoľko tolerujú veľkú časť detského správania, hladkania, štípania ... . Avšak nie je vhodné nechať bulteriéra s malým dieťaťom osamote najmä z takého dôvodu, že si bulteriér málokedy uvedomuje svoju silu a nechtiac by dieťa mohol zvaliť, naraziť ho hlavou a podobne. Čo sa týka znášanlivosti s inými psami, platí asi to, čo aj u všetkých iných psov. Samce môžu byť dominantnejší, ale v celku je to plemeno, ktoré má veľmi rado aj iných psov. Existuje stále viac a viac jedincov, ktorí sú dobrí a bezproblémoví, ale stále môžeme naraziť na jedince, ktorí sa radi pobijú. Problém je väčšinou so samcami. Bývajú veľmi dobrí k šteňatám, dvorní a vysoko tolerantní k sučkám, ale beda ako náhle sa nad nich povyšuje iný samec. Sučky, pokiaľ si nepadnú do oka, sa dokážu tiež slušne poškriepiť. To je treba mať neustále na pamäti a dbať na prevenciu týchto konfliktov. Náš bulteriér vznikol pred sto päťdesiatimi rokmi, je možné že tristo generácií jeho potomkov nebolo v aréne. Keď však potomka Hinksom vyšľachteného gladiátora, po toľkých rokoch postavíme do arény, bude sa správať rovnako, ako jeho predok pred sto päťdesiatimi rokmi. Gladiátorské vlohy jednoducho v svojom genofonde má a tieto vlohy boli pri samotnom vzniku tohto plemena úzkou príbuzenskou plemenitbou pevne zafixované. Avšak jeho pôvodná charakteristika ,, biely gavalier“ platí stále. Pokiaľ nie je sám napadnutý, nezačína bitky s inými psami a niekedy i v takejto situácií si zachováva chladnú hlavu.

 

(bežné fotky z nášho života z Enzom)

 

 

 

UPLATNENIE V POĽOVNÍCTVE

 

     Medzi poľovné plemená teriérov patrí aj bulteriér, ktorý ale nie je v oblasti poľovnej kynológie veľmi obľúbený. Dôležité je si uvedomiť, že bulteriér v krajine pôvodu, v Anglicku, nie je považovaný za plemeno poľovné ani vzhľadom na to, že Anglicko má bohatú loveckú kultúru. Bulteriér je v Anglicku považovaný výlučne za plemeno spoločenské. Dokonca pre mnohých chovateľov v krajine zrodu je táto myšlienka neprípustná. Jedným z dôvodov je aj to, že v Anglicku nemajú také lesy a takú zver ako my. V súčasnosti sa však bulteriér ako poľovný pes používa už len zriedka.

      Avšak z rozsiahlej možnosti uplatnenia bulteriér najlepšie vynikne práve na skúškach poľovných. Bulteriér je v poľovníctve využívaný pri dohľadávkach diviačej zveri. V minulosti sa dokonca používal k lovu čiernej zveri chladnou zbraňou. To znamená, že psy museli divoké prasa sami zastaviť, pokiaľ neprišiel lovec a zviera neusmrtil nožom alebo loveckým oštepom. Dôvera lovca vo svoje psy musela byť preto obrovská. Dnes je už tento spôsob lovu zakázaný. Naďalej sa tento lov udržuje v niektorých častiach Nemecka. Uvádza sa dokonca prípad českého poľovníka, ktorý pri love zveri s tromi bulteriérmi používal na usmrtenie diviakov ,,kančie pero“, čo je vylepšený typ loveckej kópie. Za nedovolený spôsob lovu tomuto poľovníkovi na niekoľko rokov odobrali poľovný lístok. Práca bulteriéra je však osobitná, rozhodne to nie je pes poľovne všestranne využiteľný. Nie je vhodný na durenie, nakoľko je nemý, a preto nemôže úspešne absolvovať duričské skúšky. No pri zadržaní bulteriér nemá konkurenciu. Rozhodne by bol dobrý ako pes na brlohárenie, no pre svoju veľkosť a neobratnosť pre túto prácu nie je použiteľný. Sliedenie takisto nemá vo svojej povahe a neuplatní sa ani len medzi malými plemenami. Používať bulteriéra preto pre lov malej zveri by bolo smiešne.

 

 

            Spôsob lovu s bulteriérom

Je dôležité uvedomovať si, že bulteriér nebol vyšľachtený ako poľovný pes, ale ako gladiátor pre psie zápasy a tieto svoje vlastnosti nezaprie ani v revíri. Spôsob lovu bulteriéra sa od ostatných plemien výrazne líši. Pri správnom spôsobe lovu zistíme, že táto na prvý pohľad negatívna vlastnosť, nie je až tak na škodu. Práca bulteriéra spočíva v tom, že sa pes snaží diviaka predovšetkým uchopiť a strhnúť, alebo zadržať na mieste. Len v prípade nepodareného chvatu zver ženie. Ak je pes správne vedený, nemá sklon k dlhotrvajúcemu prenasledovaniu zveri na dlhé vzdialenosti a po nepodarenom útoku sa obyčajne skoro vracia k svojmu pánovi. Najvhodnejšou dobou pre lov s bulteriérmi je zimné obdobie, kedy je sneh a čierna zver môže byť ľahšie odhalená. Pri zásahu bulteriéra na zver, aj keď sa mu nepodarí uplatniť vhodný chvat, často svojím razantným útokom rozrazí takmer celú čriedu diviakov. Potom jednotlivé kusy utekajú všetkými smermi, takže má šancu na ranu viacero strelcov na rozdiel keď črieda uniká spolu, ako to býva pri poľovačkách s menšími duričmi. Jedným z predpokladov úspechu je opatrné a tiché približovanie sa k čriede, pokiaľ možno proti vetru. Rovnako tak má byť pes vpustený do zásahu proti vetru, aby zver čo najskôr navetril. Hlavným cieľom totiž je, aby diviaky prekvapil, pokiaľ možno ešte pohromade v kľude. Ak je zver v pohybe, má pes ďaleko menej možností niektorý kus správne uchopiť. Utekajúceho diviaka, najmä v hustým poraste pes ťažko dostihne. Z rovnakého dôvodu má sliedenie prebiehať v tichosti, bez iných plemien psov, ktoré prácu bulteriéra rušia a môžu byť naviac poranené, najmä ak sa pokúsia zasiahnuť do boja bulteriéra s diviakom. Pri poľovaní je preto nutné využívať len sliedenie na krátku vzdialenosť, vzhľadom na techniku, akou pes diviaka napadá, je nutný rýchly zásah vodiča a usmrtenie zadržaného kusa dostrelnou ranou. Ideálne pre dosiahnutie úspešného výsledku je využívaním krátkeho sliedenia. Naviac príliš dlhé sliedenie, často v ťažkom teréne, psa značne namáha a odčerpáva mu sily potrebné k úspešnému boju s diviakom.

Ako vyplýva z uvedeného spôsobu lovu, nie je teda príliš veľkou chybou, že pes vytrvale nehlási. Pri kontakte so zverou psy niekoľkokrát vyšteknú a pri zadržaní sa spravidla ozýva diviak (kvičí alebo zlostne ryčí), okrem toho je počuť hluk zápasu a niekedy aj vrčanie psa. Nakoľko hnanie prebieha potichu a zver sa nachádza spravidla v hustom poraste, zver sa prezradí aj pri úteku praskotom a lámaním porastu. Zdá sa, že z hľadiska uplatnenia chvatu je hlas dokonca na škodu. Ide hlavne o situácie, kedy čierna zver sa už zdvihla, ale ešte neuteká, len ticho stojí a istí. V takomto prípade má omnoho väčšiu možnosť sa dostať do tesnej blízkosti zveri pes, ktorý sa približuje potichu ako pes, ktorý začne po jej zhliadnutí hlásiť.

Vrcholom práce bulteriéra pri love čiernej zveri je správny chvat, uchopenie a zadržanie koristi. Na spôsobe chvatu závisí nielen úspech lovu so psom, ale niekedy aj zdravie, prípadne až život psa. Zadržanie prasiat až do hmotnosti 80kg neznamená pre psa prakticky žiadne nebezpečenstvo, ale väčšie prasa môže psa vážne zraniť, pokiaľ nie je chvat správne zasadený. Väčšina psov útočí spontánne, bez toho aby boli cvičení, spravidla na hlavu prasiat, pretože pri vzniku plemena bola táto vlastnosť geneticky presadzovaná. Napriek tomu však do istej miery záleží aj na výcviku a množstve príležitostí, ktoré pes má, aby získal potrebné skúsenosti pre prax. Najčastejšie pes uchopí diviaka za prednú časť hlavy alebo za spodnú čeľusť, ktorú nezriedka silou stisku zlomí. Chvaty za prednú časť hlavy vedú často k okamžitému znehybneniu kusu, ktorý sa takmer vo všetkých prípadov hlasito ozýva. Pes, ktorý sa snaží diviaka udržať a strhnúť k zemi, sa dostáva tak do protiľahlého smeru, než je držaný kus zveri a celkom mimo jeho tela, takže tým umožní ľahko bezpečnú dostrelnú ranu bez ohrozenia psa.

Najväčšou prednosťou bulteriéra sú dohľadávky. Čierna zver, ktorá je, ako nám je známe, na ranu značne tvrdá, odchádza i po ťažkom poranení veľmi ďaleko. Bulteriér aj napriek svojmu vzhľadu pomalého a nie príliš obratného psa dokáže vyvinúť značnú rýchlosť a dostihne pri dohľadávke aj ľahko zranený kus. Zachráni tak často zverinu, ktorá obyčajne príde nazmar alebo sa zaparí v dôsledku oneskoreného dohľadania, ktoré sa z bezpečnostných dôvodov spravidla konajú až na ďalší deň. Dohľadanie postrelených silnejších diviakov, ako mnohí poľovníci vedia z praxe, sú naozaj nebezpečné. Zo všetkých plemien u nás chovaných a používaných je však iba bulteriér schopný zastaviť útok poraneného diviaka a poskytnúť tak aj vo vypätých situáciách svojmu vodcovi čas k dostreleniu.

Jedným z dôležitých predpokladov úspechu pri love s bulteriérmi je ich príprava, ku ktorej je nutné pristupovať s veľkou zodpovednosťou. Je nutné upevniť návyk útočiť na diviaka zospodu na hlavové partie. Je potrebné vyvarovať sa parfórznym metódam a trestom, ktoré by mohli narušiť individualitu psa, či zlomiť jeho charakter. Pokiaľ chceme pracovať s viacerými psami, je nutné to precvičovať so všetkými naraz, a tlmiť prípadné náznaky dominancie alebo žiarlivosti. Je treba mať neustále na mysli, že dospelý bulteriér nemá v boji medzi ostatnými plemenami konkurenciu a môže veľmi ľahko behom niekoľko okamžikov a skôr, ako dokáže majiteľ zakročiť, svojho súpera ťažko poraniť. Takýto pes, ktorý pri stretnutí napáda každého psa, je k lovu takmer nepoužiteľný. Pre zdokonalenie vlastností je potrebné využiť každú príležitosť, je nutné aby mladý pes prišiel do kontaktu s diviakom prvýkrát cez plot v rôznych ohradách, alebo aspoň s ulovenými kusmi. Ideálne je ak prvýkrát vyskúša boj s ťažko poranením slabým kusom čiernej zveri. To značne posilní jeho sebavedomie a ešte viac utuží jeho ostrosť a loveckú náruživosť práve k tomuto druhu zveri.

Hlavný význam bulteriéra a jeho spôsobu práce je teda predovšetkým v použití na čiernu zver, ideálne v revíroch s nízkym výskytom inej zveri, aby nebola rušená. Špecifické pre prácu tohto plemena je totiž stopovanie výlučne pachov čiernej zveri, takmer žiaden bulteriér sa nehodí na stopovanie iného druhu zveri. Táto vlastnosť je často obdivovaná poľovníkmi najmä pri spoločných poľovačkách, pri prebehnutí inej zveri hneď po tom ako bulteriér zistí, že nejde o diviaka stratí záujem. Pri dohľadávkach postrelenej čiernej zveri je výhoda zamerania a spôsobu práce bulteriéra nesporná.

Pokiaľ má bulteriér aspoň jednu zo spomínaných skúšok, môže požiadať o vystavenie medzinárodného pracovného certifikátu, ktorý ho oprávňuje ísť na takmer všetkých výstavách, okrem medzinárodných, do triedy pracovnej. Mnoho bulteriérov, ktorí majú zložené poľovné skúšky, však v podstate nikdy neprišli do kontaktu s voľne žijúcou zverou. Český klub chovateľov bulteriérov chcel vytvoriť novú skúšku pre plemeno bulteriér, v roku 1990, ktorá by odpovedala jeho povahovým vlastnostiam. Tento zámer však bol nereálny. Posledné klubové skúšky, organizované Slovakia Bullterrier Clubom boli FSMP na Vršatci, 9.9.2006, rozhodca na týchto skúškach bol Alois Jirák. Zúčastnilo sa 12 psov, piati zo Slovenska a siedmy z Čiech.

 

(Na všetkých fotkách je náš pes, Moonflower Destroy - Enzo)

 

Skúšky pre plemeno bulteriér

 

 

TOPlist